Aktualizované:
10.4.2019
Nový vozičkár





















TOPlist
TOPlist


GALÉRIA ČLENOV RADY REPUBLIKOVEJ ŠPECIFICKEJ ORGANIZÁCIE SZTP ŤAŽKO TELESNE POSTIHNUTÝCH A VOZIČKÁROV V NITRE

Mgr. Oľga SERSÉNOVÁ

 
podpredsedkyňa organizácie  

Svoj život s diagnózou postraumatická lézia miechy s paraplégiou dolných končatín datujem od roku 1963. Ako zdravé dieťa som sa po úraze, v okamihu, ocitla bez možnosti pohybu a mojim domovom sa stali nemocnice.

Láskavú náruč mamy nahrádzali prívetivé či menej prívetivé sestričky a profesionálne pohľady lekárov, ktorí márne očakávali reflexné odpovede nervov na klopnutie ich kovovými kladivkami.

Čas plynul a potvrdzoval nezvratnosť diagnózy. Z nemocníc som putovala do ústavu pre telesne postihnutých v starej budove na Patrónke v Bratislave, s nedostatočným vybavením, kde vozíky boli výsadou pre starších a nám malým zostávalo vyšantiť sa šúchaním sa po zemi, či poskakovaním na stoličkách. Takéto vyvádzanie mi prinieslo ďalšie menšie úrazy so zlomeninami nôh a liečením v nepríjemných extenziách.

Môj život sa zmenil, keď som na rehabilitačnom pobyte v Chuchelnej, na Morave, dostala prvý vozík.

Kolesá som usilovne poháňala vytrénovanými rukami v ústrety všetkému čo bolo dostupné mojej túžbe spoznávať a objavovať svet samostatnou možnosťou pohybu.

Roky plynuli a každý ďalší bol aj ďalšou možnosťou naučiť sa kompenzovať obmedzenia pohybu a žiť čo najsamostatnejšie, ba postarať sa aj o tých ťažšie postihnutých s ktorými som zdieľala časy základnej a strednej školy v ÚSS na Mokrohájskej v Bratislave. Špecializované zariadenie, nového moderného ústavu bolo prostredím, kde sme nemuseli prekonávať architektonické prekážky a mali sme zabezpečený život vo všetkých potrebách. Táto istota bola pohodlná, no o to ťažšia bola konfrontácia s vonkajším svetom.

Vysokoškolské štúdium na PF UK som si vybrala so zámerom pracovať v odbore logopédie, ktorá ma lákala svojou náplňou, ale aj možnosťou práce na vozíku s menšou náročnosťou na pohyb.

Organizačné usmernenie mi poskytovalo členstvo vo vtedajšom zväze invalidov. Ten však ťažkosti nás vozíčkarov reflektoval len okrajovo a preto som uvítala vznik Republikovej špecifickej organizácie SZTP ťažko telesne postihnutých a vozičkárov. Bola som zvolená za podpredsedkyňu a pravidelne som sa zúčastňovala zasadania rady organizácie. Spoločne s priateľmi, predsedom a členmi rady sme hľadali východiska našich požiadaviek vyplývajúcich zo širokého záberu problematiky. Ja som sa zamerala na prácu s deťmi a mládežou. Pravidelne sa s ňou stretávame na rekondičných, sociálno – rehabilitač. pobytoch. Spoločne s rodičmi týchto detí spoznávame, aké je dôležité vzájomne sa podporiť a motivovať pre lepšiu kvalitu života.

V r. 2005 som bola našou organizáciou v rámci SZTP navrhnutá a kooptovaná do komisie Národnej rady OZP SR.

V mestečku, v ktorom žijem so svojou rodinou už 24 rokov ma ľudia prijímajú. V rámci môjho povolania klinickej logopédky, sa stretávam už s malými deťmi a ich rodičmi . Moja profesia mi dáva aj veľa možností stretávať sa s ťažko telesne postihnutými a podporiť ich potrebnými informáciami o sociálnej pomoci, o možnosti zaobstarania kompenzačných pomôcok, či o možnosti integrácie do bežných škôl.

V r. 1999 som využila možnosť vytvorenia chráneného pracoviska. Úrad práce mi poskytol finančnú podporu v plnej výške s každoročným príspevkom na jeho prevádzku a pracujem privátne.

Nastupujúci rok 2006 je pre nás všetkých ďalšou výzvou, pre každého jednotlivo tam kde žijeme, tam kde nás poznajú, stretávať sa s ľuďmi a pripomínať naše potreby, ktorých riešenie už vo veľkej miere podporuje aj legislatíva. Neuzatvárajme sa v súkromí, nerobme si z neho zlatú klietku, ale vyskúšajme si svoje často neodhalené sily v podnikaní, v práci a nachádzajme radosť a naplnenie z vlastnej realizácie.

Kontakt: O903 271764, 0908 728ll6, E-mail: jojsersen@mail.t-com.sk