Jesenné reminiscencie Oľgy Sersenovej

Moju, teplom sálajúcu, drobnú činžiakovskú kuchyňu mám rada, hoci sa v nej na vozíku ledva zvrtnem. Má to na príčine jedno veľké, trojité okno. Ono mi prináša stále sa meniacu panorámu prírody, ktorá si tam vonku veselo bujnie v korunách rozložitého orecha splietajúceho svoje konáre s neskrotným agátom, či v rozkustrenej vŕbe a v kríkoch orgovánu čupiacich hneď za oknom a prinášajúcich prvé svieže jarné vône.

Práve teraz sa mi ponúka paleta farieb roztancovaná v červeno žlto hnedej róbe, aby naposledy odovzdala posolstvo teplej životodarnej sily a uložila sa do pokojnej zimnej šede.

Pohľad mi zastal na širokej podobločnici, na farebnej keramike, ktorú tu mám vystavenú. Na miskách a hrnčekoch s bielymi, žltými a modrými kvietkami s belasou glazúru májového neba, prinášajúcou pocit znepokojivej, vnútro rozihrajúcej, krásy. Tieto dobrotivé veci tvorí môj milý brat a môj sen byť jeho pomocníčkou pri maľovaní keramiky musel ustúpiť iným výzvam života.

Pred niekoľkými dňami mi prišlo od našej organizácie , blahoželanie k päťdesiatemu roku života. Milé a srdečné vyjadrenie spolupatričnosti, ktoré mi pripomenulo mnohých známych a kamarátov z nášho zväzu, ľudí s ktorými tvorila naša rodina spoločenstvo pri mnohých akciách. Ten veselý a napriek rôznym ťažkostiam vždy prinášajúci energiu, povzbudenie, motiváciu a podnety, na vozíkoch sa životom boriaci, tandem!

Na stole horí sviečka, roztápajúci sa vosk pomaly steká a jeho vrstvičky sú ako moje spomienky na prežité roky, ktoré ma stáli, teraz to cítim , veľa síl.

Rodina, každodenná práca , čas plný aktivity a rozdávania sa tým okolo mňa, budovanie si zázemia, prijateľného a funkčného bývania, to všetko sa nezvládlo mávnutím čarovného prútika. Boli to dni do ktorých som ukladala čiastočky môjho života a teraz pozerám na tú drobnú hŕstku, čo mi zostala na dlani a zrazu si uvedomujem akým šetrným hospodárom musím byť, aby mi ešte na čas vystačila.

Na čas, ktorý chcem, ako inak, venovať svojej rodine, práci, stavbe bezbariéroveho domu, do ktorej sme sa pustili a všetkým tým ktorí sú okolo mňa a sú súčasťou môjho života.

Na to finále si dušu zdobím drobnými perlami života, zdanlivo obyčajnými, no pre mňa drahými, prinášajúcimi závany sviežich rán keď vychádzam z činžiaku za prácou, srdečné pozdravy susedov a nedočkavé pohľady mojich detí – malých klientov, ktoré túžia po ďalších hviezdičkách za vydarené, odrapotané, básničky.

Mám rada tú moju malú, teplom sálajúcu kuchyňu, lebo jej veľké trojité okno ma stále pozýva do života.