Každý človek má svoje miesto v spoločnosti

Každý človek má svoje miesto v spoločnosti, vykonáva svoju prácu ako len môže, pričom by tak jeho povolanie, ako aj postavenie v spoločnosti mali zodpovedať schopnostiam a možnostiam, mali by byť primerané veku, pohlaviu a vzdelaniu.

Ak sa vrátime do minulosti, zistíme, že s postihnutými jedincami sa zaobchádzalo neľudsky.

Kontakt medzi jedincom s telesným handicapom a okolitým svetom bol po mnohé roky minimálny. Keďže sa časy menili a sústavne sa menia, to, čo sa hovorilo potichu, dnes nie je problém povedať nahlas. Ide o snahy pomôcť vo vzájomnej interakcii. Spoznávať sa navzájom. Spoznávať na prvý pohľad dva iné svety. Svet telesne postihnutého človeka a svet intaktného človeka. Snažiť sa o to, aby sa vytvárali bezbariérové postoje. Nech sú problémy človeka žijúceho vedľa nás akékoľvek, sú súčasne aj naším problémom. Keby to tak nebolo, stratili by sme aj my nádej, že nám v núdzi raz niekto pomôže.

Rok 2003 ustanovila Rada Európy za Európsky rok ľudí so zdravotným postihnutím. Jeho cieľom je zvýšiť povedomie práva ľudí so zdravotným postihnutím na ochranu proti diskriminácii, podporiť reflexiu a diskusiu o potrebe opatrení zameraných na dosiahnutie rovnosti príležitostí, podporiť výmenu skúseností a podnietiť spoluprácu všetkých zainteresovaných subjektov. Prečo vyhlásila Rada Európy problematiku ľudí so zdravotným postihnutím za prioritu? Odpoveď je skutočne jednoduchá. Európska únia sa snaží vybudovať bohatú a prosperujúcu Európu. Jedným zo základných znakov bohatej a prosperujúcej krajiny je jej schopnosť vytvoriť štandardné podmienky pre všetkých a snaha o rúcanie bariér v myslení, konaní a postojoch širokej verejnosti k problematike života ľudí so zdravotným postihnutím.

Témou mojej diplomovej práce bola téma: Osobná asistencia ako nástroj podpory nezávislosti a integrácie občana s nepriaznivým zdravotným stavom.

Je to téma, ktorá by nemala rezonovať len v Európskom roku ľudí so zdravotným postihnutím, ale mala by byť v neustálom záujme spoločnosti.

Predmetom pre výber tejto témy bola myšlienka, že napriek existencii postihnutia by mal mať človek nárok na rovnaké životné podmienky ako ostatní ľudia, samozrejme za existencie podporných prostriedkov. Práve osobná asistencia je jednou z najprogresívnejších a najnovších foriem riešenia odkázanosti občana so zdravotným postihnutím na pomoc inej osoby. Je nástrojom podpory nezávislosti občana, nástrojom jeho rozhodovacích schopností a schopností preberať zodpovednosť za rozhodnutia. Občan i napriek svojmu ťažkému zdravotnému postihnutiu, prostredníctvom osobných asistentov, môže dosiahnuť v živote maximálnu aktivitu, získava samostatnosť v rozhodovaní o sebe, o svojich potrebách, stáva sa organizátorom svojho vlastného života.

V histórií sa už objavilo hnutie, ktoré má podobu dnešnej osobnej asistencie. Šesťdesiate roky boli v Spojených štátoch amerických poznamenané vysokým nárastom ťažko telesne postihnutých osôb, čo bol dôsledok vojny vo Vietname. Americkí vojaci sa vracali domov nielen s poškodením na duši, ale aj na tele.

Nastal rapídny nárast telesne postihnutých osôb, ktoré sa stretávali na každom kroku s bariérami. Spoločnosť však nezostala nevšímavá voči ich potrebám a začala aktívne pracovať na tom, aby sa aj títo ľudia mohli presadiť v zamestnaní, či v osobnom živote, napriek svojmu postihnutiu.

Od tohto obdobia sa datuje počiatok hnutia Independent Living, ktorého cieľom bolo dosiahnuť nezávislý, samostatný život osôb s postihnutím. Zakladateľmi hnutia boli telesne postihnutí študenti Ed Roberts a jeho priatelia, ktorí položili jeho základy na univerzite v Barkeley v Kalifornii. Hovorili si "Rolling Qards" – "Valiaci sa kvadroši". V roku 1969 vypracovali program, ktorý pomenovali "Stratégia nezávislého života", a začiatkom sedemdesiatych rokov založili prvé Centrum nezávislého života.

K hnutiu Independent Living sa postupne prihlásilo veľa ďalších štátov Európy, vzniklo Európske hnutie nezávislého života ENIL (The European Network of Independent Living), ktoré združuje európske centrá, pomáha im v činnosti, vytvára koordinačnú a informačnú sieť. Organizácie v jednotlivých štátoch prijali zásady hnutia a prispôsobili ich svojim konkrétnym potrebám a podmienkam.

Zásady nezávislého života (Gričová, 2000, s. 12):
1. Samostatný spôsob života je proces vedomého sebazdokonalovania, zvyšovania sebadôvery a emancipácie. Tento proces umožňuje všetkým ľuďom s postihnutím dosiahnuť rovnaké možnosti a plnú účasť vo všetkých oblastiach života spoločnosti.
2. Ľudia s postihnutím musia byť schopní tento proces individuálne a kolektívne kontrolovať s využitím demokratických princípov a na základe rovnoprávnosti.
3. Ako rovnoprávni občania musia mať ľudia s postihnutím zabezpečené základné ľudské potreby: stravu, bývanie, hygienu, ošatenie, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie, pracovné uplatnenie, kompenzačné pomôcky, prístup k informáciám, možnosť komunikácie, dopravy, prístup do budov, právo na sexualitu, právo ženiť a vydávať sa a založiť si rodinu.
4. Hnutie musí zahŕňať potreby všetkých ľudí s postihnutím a k samostatnému životu sa musia viesť deti s postihnutím od malička.
5. Ľuďom s postihnutím musí byť daná rovnaká príležitosť na to, aby sa mohli podieľať na určovaní svojich potrieb, ako aj na voľbe a rozsahu kontroly ich napĺňania.
6. Hnutie je proti systémom podporujúcich závislosť od domov sociálnych služieb a rôznych iných ústavných zariadení.
7. Osoby s postihnutím sa musia podieľať na výskume, rozvoji, plánovaní a rozhodovaní o záležitostiach, ktoré sú spojené s ich životom, a to na všetkých úrovniach.

Paternalistický prístup štátu vo vzťahu k občanom so zdravotným postihnutím, ktorý do určitej miery pretrváva, spôsobuje ponímanie občanov so zdravotným postihnutím ako objektov starostlivosti, ochrany ľutovania. Budovanie napr. špeciálneho systému školstva, špeciálnych sociálnych zariadení, zdôrazňovanie špecifických životných potrieb ľudí so zdravotným postihnutím je len dôsledkom takéhoto ponímania. Od osôb so zdravotným postihnutím sa väčšinou nepredpokladala žiadna aktivita, naopak bola požadovaná od štátu, čo spôsobilo vznik a prehlbovanie bariér medzi ľuďmi so zdravotným postihnutím a ľuďmi bez zdravotného postihnutia. Občania so zdravotným postihnutím stále viac prejavovali a prejavujú otvorený nesúhlas s takýmto postavením. Niektorí z nich sa rozhodli zmeniť túto skutočnosť a založili hnutie nezávislého života.

Pod filozofiou nezávislého života rozumieme, že ľudia s postihnutím majú rovnakú možnosť výberu a to v oblasti sociálnej, ekonomickej, politickej a kultúrnej ako osoby zdravé. Ide tu o rovnoprávnosť, sebaurčenie, poskytovanie rovnakých príležitostí a šancí, pretože osoby s postihnutím majú tie isté ľudské práva ako všetci ostatní občania (Gričová, 2000, s. 5).

Pojem "nezávislý život" je prekladom anglického výrazu, slova "independent living". Tento pojem sa však často prekladá aj ako samostatný spôsob života. A. Ratzka, zakladateľ a šíriteľ myšlienky nezávislého života ho definuje (http://inforegio.cec.eu.int/wbpro/pro_en.htm ako: "filozofia a hnutie ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí sa usilujú o rovnaké práva, príležitosti, sebarešpektovanie a sebaurčenie. Nezávislý život neznamená, že ľudia so zdravotným postihnutím nikoho nepotrebujú, že chcú všetko robiť sami alebo žiť v izolácii. Nezávislý život znamená, že ľudia so zdravotným postihnutím chcú tie isté šance v každodennom živote, ktoré ich nepostihnutí bratia a sestry, susedia a priatelia považujú za samozrejmé. To zahŕňa vyrastanie v rodinách, chodenie do škôl, používanie rovnakých autobusov, možnosť zamestnania, ktoré je v súlade s ich vzdelaním a schopnosťami, mať rovnaký prístup k rovnakým službám a spoločenskému životu, kultúre a spôsobu trávenia voľného času. Najdôležitejšie je, že tak ako každý iný, aj ľudia so zdravotným postihnutím si potrebujú sami viesť svoj život, potrebujú myslieť a hovoriť sami za seba, bez rozhodnutia ostatných v ich mene".

Osobná asistencia je forma sociálnej pomoci pre občana s ťažkým zdravotným postihnutím na zabezpečenie životných úkonov, pri ktorých potrebuje pomoc inej osoby, osobného asistenta. Osobná asistencia podporuje u občana s ťažkým zdravotným postihnutím samostatnosť a nezávislosť. Užívateľ osobnej asistencie sám určuje akú pomoc potrebuje, a kedy ju potrebuje. Chce organizovať svoj život a samostatne o ňom rozhodovať, k tomu má k dispozícií osobných asistentov. Osobných asistentov si vyberá na základe vlastných kritérií a očakávaní, za poskytnutú pomoc ich odmeňuje.

Osobná asistencia so sebou prináša aj značnú mieru zodpovednosti za výber osobného, prípadne osobných asistentov. Užívateľ musí byť schopný plánovať, organizovať a riadiť ich prácu.

Aby sme pochopili jej význam pre občana a ťažkým zdravotným postihnutím, musíme sa podrobne zaoberať vnútornými zákonitosťami vzťahu, ktorý sa buduje medzi ním a osobným asistentom. Je dôležité uviesť (Repková, 1999, s. 146-147):

• že osobná asistencia nie je založená na vzťahu závislosti medzi ľuďmi (občanom s ťažkým zdravotným postihnutím a osobným asistentom), ktorý je často prirodzeným produktom nielen vo vzťahoch opatrovaný a opatrovateľ, ale aj v príbuzenských zväzkoch, zväzkoch budovaných na nekonečnej láske a priateľstve, na obete a jej druhom póle – vďačnosti a na jednostranne prejavovanej dobrej vôli,
• že osobná asistencia je vzťahom založeným na slobodnej vôli dvoch ľudí, ktorí nevstupujú do tohto vzťahu na základe "pridelenia niekým", ale na základe toho, si jeden druhého vzájomne vyberú,
• že je to vzťah založený na stanovenom poriadku a pravidlách, vrátane riadne poskytovanej odmeny za poskytnutú službu (osobnú asistenciu), osobnému asistentovi nevypláca úrad, ale priamo občan s ťažkým zdravotným postihnutím,
• že sa nejedná o starostlivosť a opateru založenú na predpoklade, že odkázanosť človeka na akúkoľvek pomoc automaticky znamená jeho neschopnosť rozhodovať, o akú pomoc by malo ísť a kto by sa mal v poskytovaní pomoci angažovať,
• že sa jedná o pomoc zameranú na praktický výkon rozhodnutí občana s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom vhodnosť a správnosť týchto rozhodnutí osobný asistent v "mene dobra" občana nespochybňuje, • že sa jedná o pomoc, za organizáciu a celkovú správu, ktorej v plnej miere zodpovedá občan s ťažkým zdravotným postihnutím, vrátane preberania zodpovednosti za možné problémy a následky, ktoré by z tejto organizácie mohli vyplynúť,
• že je to jedinečný nástroj, ktorý ponúka spokojnosť v živote pre tých, ktorí túžia po autonómii a sebaurčení a ktorí sú zároveň tejto autonómie a sebaurčenia schopní,
• že je to nástroj, ktorý uvoľňuje energiu, tvorivosť a podporuje zodpovednosť človeka nielen vo vzťahu k vlastným potrebám, ale aj vo vzťahu k potrebám svojich blízkych a okolia.

Mgr. Iveta Vojteková