Dlho som bola toho názoru, že zamestnávanie ľudí s handicapom je o ochote zamestnávateľa zamestnať takéhoto človeka, a že žiaden zákon nedonúti zamestnávateľa zamestnať handicapovaných. Skúsenosti z minulosti mám také, že je tu nezáujem. Oslovila som v auguste 2007 (vtedy ešte nebola kríza) štyroch zamestnávateľov, niektorí sídlia v priemyselnom parku, kde je všetko bezbariérové a nemal by byť problém handicapovanému človeku "fungovať normálne", teda zapojiť sa do bežného pracovného procesu. Jeden zamestnávateľ sa ani neobťažoval vyjadriť sa, druhý sa odvolával na starú budovu a bariéry, ďalší sa vyjadril, že nemá vhodný typ výroby a v administratíve nemá voľnú pozíciu, no a ten posledný, tak tam bola odpoveď po odovzdaní žiadosti a niekoľkých certifikátov taká, že či ovládam cudzí jazyk (keby sa bola pani pozrela, tak tam mala certifikát z anglického jazyka), keď som povedala, že sa dohovorím anglicky, bola odpoveď: "Ale my potrebujeme znalosť nemeckého jazyka." Nespýtala sa priamo na nemecký jazyk, tak si myslím, že to bola iba zámienka ako sa z toho vykrútiť. Je všeobecne známe, že aj v Nemecku sa na školách vyučuje cudzí jazyk a najčastejšie je to práve angličtina. Pani tento pohovor uzavrela tým, že sa spýta majiteľa (ja si však myslím, že sa nespýtala).
A teraz pohľad a skúsenosti z druhej strany. Sú zamestnávatelia, ktorí sú ochotní zamestnať handicapovaných, ale musia prekonávať neuveriteľné prekážky zo strany legislatívy alebo neochotu zo strany arogantných úradníkov.
Zamestnávateľ, ktorý zamestnával 80 handicapovaných bol nútený ukončiť svoje pôsobenie v tejto oblasti zamestnávania. Založil chránenú dielňu, vypracoval strategické plány, dodržal legislatívu a pustil sa do "práce". Ako prvé si najskôr požičal peniaze v banke, aby mohol rozbehnúť výrobu, potom viedol všetku potrebnú evidenciu pre úrady spojenú so štatútom chránenej dielne. Prvé peniaze, ktoré mu boli uvoľnené zo štátu na tento účel boli po viac ako roku. Medzi tým však banka žiadala splácanie úveru, bilancia firmy sa dostávala na mínusové hodnoty (pretože peniaze zo strany štátu na účely chránenej dielne neprichádzali), zamestnávateľ sa v očiach banky začal javiť ako nedôveryhodný partner a prípadný ďalší úver nebol možný. Medzi tým bol koniec roka a bolo treba predložiť daňové priznanie. Zamestnávateľ mohol urobiť daňové priznanie iba z príjmu, ktorý mal. Tu nastal problém s daňovým úradom po uvoľnení peňazí zo štátu na tento projekt, pretože peniaze boli uvoľnené na obdobie už zdanené a na zamestnávateľa to vrhlo podozrenie, že neurobil správne daňové priznanie. Ďalším problémom je ukončenie chránenej dielne. Zamestnávateľ nemôže iba tak ukončiť svoju činnosť, ak chce ukončiť chránenú dielňu musí mať súhlas inšpektorátu práce, čo tiež nie je jednoduché.
Ďalší zamestnávateľ zamestnával v chránenej dielni 50 ľudí, tiež mal podobné problémy ako predchádzajúci zamestnávateľ. Po uplynutí lehoty troch rokov, ktorú stanovoval zákon na prevádzku chránenej dielne, chcel pokračovať s handicapovanými zamestnancami ďalej. Chcel pokračovať s počtom 15 ľudí, ale stretol sa s neuveriteľnou aroganciou kompetentných úradníkov, pre ktorých 15 ľudí nič neznamená. Pre nich je to len zanedbateľné číslo, ale v skutočnosti je to 15 ľudských životov a osudov. Úradník nechcel počúvať a ani uvažovať nad normálnymi logickými argumentmi, zrejme si je istý, že on sa staroby dožije v zdraví a nebude na tej "druhej" strane. Vôbec sa už nečudujem zamestnávateľom, že "nemajú" chuť a záujem zamestnávať handicapovaných.
Majitelia firiem (nie personálni pracovníci, lebo tí majú niekedy iný názor) ma však utvrdili v tom, že pokiaľ majú handicapovaní dostatočné a kvalitné vzdelanie, tak sú ochotní zamestnať ich aj napriek všetkým týmto problémom. Majú skúsenosti, že je veľmi ťažké nájsť kvalifikovaného handicapovaného pracovníka do administratívnej pozícii.
Ja mám šťastie v tom, že mi môj zamestnávateľ vytvoril všetky pracovné podmienky vzhľadom k môjmu handicapu – vozičkár. Je ochotný ma podporovať v mojom štúdiu (dal mi 5 mesačné neplatené voľno pre štúdium v Dánsku), umožňuje mi študovať na vysokej škole popri zamestnaní a tiež ma nevynecháva pri školeniach a kurzoch, ktoré prebiehajú na pracovisku. Patrí mu moje veľké ĎAKUJEM.
Andrea Rošková