Stiahnuť

Vystúpenie pani JUDr. Viery Mrázovej, CSc. na
medzinárodnom seminári NR OZP

JUDr. Viera Mrázová, CSc

Ochrana práv OZP podľa
antidiskriminačného zákona

     Každému z nás sa aspoň raz v živote stalo, že sa k nám niekto zachoval inak ako k druhému človeku, alebo sme sa domnievali, že sa tak zachoval. Či takéto správanie sa voči ľuďom  nie je v rozpore iba s morálkou, ale aj s právom a ako sa možno proti nemu účinne brániť, pokúsim sa váženým čitateľom priblížiť v nasledujúcich riadkoch.  Článok obsahuje najmä právnu ochranu prostredníctvom zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

     Obsahom spoločenských vzťahov, ktoré právo upravuje sú práva a povinnosti tých, ktorí, sú prípadne ktorí budú účastníkmi týchto vzťahov. Právny predpis najvyššej právnej sily v našej republike, ktorým je Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v druhej hlave s názvom „Základné práva a slobody“ hneď v jej prvom článku 12 ustanovuje, že ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, t.j. nielen v právach základných, ale aj v tých, ktoré sú upravené v právnych predpisoch nižšej právnej sily, najmä v zákonoch, a ktoré bližšie upravujú realizáciu základného práva prípadne slobody. Napríklad základné právo na vzdelanie (čl. 42 ústavy) upravuje zákon č. 29/1984 Zb. o základných a stredných školách (školský zákon) v znení neskorších predpisov, základné právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a zdravotnícke pomôcky (čl. 40 ústavy) upravuje zákon č. 140/1998 Z. z.. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení neskorších predpisov zákon č. 557/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe verejného zdravotného poistenia v znení neskorších predpisov a pod. Ako už bolo naznačené právna úprava ľudských práv vychádza z uznania rovnakej hodnoty a dôstojnosti každej ľudskej bytosti a z toho že od spoločnosti (reprezentovanej štátom) a každej právnickej osoby a fyzickej osoby sa očakáva nielen uznanie ľudských práv ale aj ich rešpektovanie. Ľudské práva patria každej ľudskej bytosti, a teda aj ľuďom zdravotne postihnutým s rovnakým zmyslom a stupňom dôstojnosti ako u ľudí, ktorí tento hendikep nemajú.

    Túto zásadu obsahuje aj ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy podľa ktorého základné práva a slobody (transformované do ďalších zákonov) sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru, náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupiny, majetok, rod alebo iné postavenie. Ústavná formulácia „iné postavenie“ umožňuje, aby pri uplatňovaní základných práv a slobôd (vrátane ľudských, politických, hospodárskych, sociálnych, kultúrnych, na ochranu životného prostredia, kultúrneho dedičstva a práv národnostných menšín a etnických skupín) bolo zohľadnené aj iné postavenie osoby, a takým je aj postavenie osoby zdravotne postihnutej. Ako vyplýva z citovaného článku ústavy a tých, ktoré s ním úzko súvisia, osobitný status zdravotne postihnutej osoby nemá iba občan Slovenskej republiky, ale každý, kto sa na území Slovenskej republiky legálne zdržiava, teda napr. aj cudzinec. Z dôvodov rôzneho postavenia (statusu osoby) nemožno nikoho poškodzovať, znevýhodňovať alebo zvýhodňovať. Zvýhodňovaním však nemožno rozumieť situáciu ak si práve postavenie osoby vyžaduje osobitnú úpravu jeho práv práve preto aby mohol tak ako ostatní uplatniť svoje základné právo alebo slobodu. Napríklad osoby zdravotne postihnuté pri realizácii práva na prácu majú právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a na osobitné pracovné podmienky, na osobitnú ochranu v pracovnoprávnych vzťahoch (napr. pri skončení pracovného pomeru) a právo na pomoc pri príprave na povolanie (čl. 35 a 38 ústavy).

      Ústavný príkaz rovnosti pre každého človeka v dôstojnosti i v právach a ich záruky bez ohľadu na postavenie osoby realizujúcej svoje právo alebo slobodu, je vyjadrením zákazu diskriminácie v práve Slovenskej republiky. Ak by došlo k porušeniu tohto zákazu pri uplatňovaní práva (slobody), každý sa môže domáhať na príslušnom súde jeho ochrany.
V Slovenskej republike od 1. júla 2004 je účinný zákon, ktorý zakazuje diskrimináciu v niektorých právom upravených spoločenských vzťahoch, definuje formy diskriminácie, konanie ktoré nie je diskriminačné, ako aj osobitný spôsob právnej ochrany. Tento zákon implementuje dve Smernice Rady Európy (o rasovej rovnocennosti 2000/43/ES a o rovnocennom postavení v zamestnaní 2000/78/ES) upravujúce dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania a implementuje ich nielen do ustanovení samotného antidiskriminačného zákona, ale aj do ďalších zákonov, ktoré upravujú vzťahy sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb, vzdelávania, pracovnoprávnych vzťahov a obdobných právnych vzťahov alebo vzťahov s nimi súvisiacich. Niektoré zo spomínaných zákonov výslovne upravujú zákaz diskriminácie s ohľadom na zdravotné postihnutie, napr. zákony v oblasti zdravotnej starostlivosti, oblasti vzdelávania. Iné napr. zákon o ochrane spotrebiteľa, upravujúci poskytovanie tovarov a služieb, neupravuje zákaz diskriminácie zdravotne postihnutej osoby, ale odkazujúc na antidiskriminačný zákon, zužuje zákaz diskriminácie len z dôvodu pohlavia, rasového alebo etnického pôvodu, ako to vyplýva z § 5 upravujúceho dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania v tejto oblasti. Ak by však došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania napr. tým, že by v hoteli odmietli ubytovať vozičkára s poukázaním, hoci aj nepriamo, na jeho hendikep, nemohol by tento v žalobe na ochranu svojich práv vychádzať z antidiskriminačného zákona, ale z ustanovenia čl. 12 ústavy. Súčasne by mal povinnosť preukázať pred súdom dôvod odmietnutia jeho ubytovania. Domnievame sa, že by bolo vhodné novelizovať v tomto smere antidiskriminačný zákon prípadne zákon o ochrane spotrebiteľa, ktorý by priamo upravil zákaz diskriminácie zdravotne postihnutých ľudí pri poskytovaní tovarov a služieb vrátane bývania. Potom by i postup právnej ochrany bol poskytnutý podľa antidiskriminačného zákona.

     Antidiskriminačný zákon upravuje diskrimináciu ako nedodržanie (porušenie) zásady rovnakého zaobchádzania z akéhokoľvek dôvodu, ďalej ako vykonávanie práv a povinností, ktoré nie je v súlade s dobrými mravmi. Diskrimináciou je tiež neprijímanie opatrení na zabránenie diskriminácii, ak ich prijatie možno požadovať vzhľadom na konkrétne okolnosti a možnosti osoby, ktorá má povinnosť túto zásadu dodržiavať.

     Zásadu rovnakého zaobchádzania musia podľa antidiskriminačného zákona dodržiavať štátne orgány, orgány územnej samosprávy, orgány záujmovej samosprávy, fyzické osoby a právnické osoby.

     Formy diskriminácie podľa antidiskriminačného zákona sú:

     Priama diskriminácia keď ide o konanie alebo opomenutie pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo ako sa zaobchádzalo alebo by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii. Napr. osoba zdravotne postihnutá by nedostala pôžičku od zamestnávateľa preto, že nie je pre neho perspektívna, hoci iní zamestnanci takúto pôžičku dostali; mladý muž, ktorý bol prijatý do práce a trpel cukrovkou (o čom zamestnávateľ vedel) a podľa posudku lekára mohol vykonávať prácu v baliarni, bol následne štatutárnym orgánom právneho nástupcu organizácie prepustený zo zamestnania s poukázaním práve na zdravotný stav, ktorý však vykonávaniu dohodnutej práce nijako nebránil.

     Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou. Z dôvodu zdravotného postihnutia je to aj odmietnutie alebo opomenutie zamestnávateľa prijať také opatrenia, ktoré by umožňovali takejto osobe prístup k určitému zamestnaniu, k výkonu určitej činnosti v zamestnaní, k funkčnému či inému postupu v zamestnaní, alebo prístup k odbornému vzdelávaniu; výnimku z tejto povinnosti má len zamestnávateľ pre ktorého by prijatie týchto opatrení bolo neprimerane náročné, čo posúdi súd, berúc do úvahy prospech opatrenia pre osobu so zdravotným postihnutím, finančné možnosti zamestnávateľa, vrátane dostupnosti finančnej alebo inej pomoci, prípadne možnosť dosiahnuť účel opatrenia iným spôsobom. Opatrenia, ktoré musí prijať zamestnávateľ podľa osobitných predpisov, napr. vybudovanie bezbariérového prístupu podľa stavebného zákona, nie je podľa antidiskriminačného zákona neprimerané. Rovnosť šancí v prístupe k poskytovaniu napr. zdravotnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach pre osoby zdravotne postihnuté, osobitne pre vozíčkarov je práve z tohto technického hľadiska často iluzórna, pretože práve pre nedostupnosť zdravotníckeho zariadenia (jeho priestorov) niektoré spôsoby (formy) zdravotnej starostlivosti nie je možné využívať.

     Obťažovanie (nielen sexuálne) je také zaobchádzanie s osobou, ktoré táto osoba môže odôvodnene považovať za nepríjemné, nevhodné alebo urážlivé (prvý predpoklad obťažovania). Nie je ním napríklad pochvala nadriadeného na vizáž, pekné oblečenie, dobré správanie sa zamestnankyne, ak nie je ironické, čo závisí vždy od posúdenia osoby, ktorej sa zaobchádzanie týka. Ak zaobchádzanie napĺňa spomínané znaky, musí sa diskriminovaná osoba proti takémuto konaniu brániť, ústne prípadne písomne ho odmietnuť. Ďalšou podmienkou tejto formy diskriminácie je, že úmyslom alebo následkom takéhoto zaobchádzania je alebo môže byť zníženie dôstojnosti tejto osoby, alebo vytvorenie nepriateľského, ponižujúceho alebo zastrašujúceho prostredia. K diskriminácii formou obťažovania dochádza aj vtedy, ak zamestnávateľ alebo spolupracovník znevažuje poznámkami zdravotné postihnutie osoby, čím vytvorí pre ňu ponižujúce prostredie na pracovisku. Druhým prípadom obťažovania je také nepríjemné, nevhodné, urážlivé zaobchádzanie, ktorého strpenie môže osoba, proti ktorej smeruje, pokladať za podmienku pre rozhodnutie alebo pre výkon práv a povinností vyplývajúcich z právnych vzťahov. V tomto prípade môže ísť aj o vyžadovanie si sexuálnych či iných služieb, ale i strpenie nepríjemných poznámok na svoju adresu len aby s ním nebol rozviazaný pracovný pomer.

     Ďalšími formami diskriminácie sú pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. Kým v prvom prípade ide o konanie, ktoré spočíva v zneužití podriadenosti osoby na diskrimináciu osoby tretej (pokyn nadriadeného podriadenej osobe, aby konala diskriminačne voči inému zamestnancovi), v druhom prípade ide o nabádanie a utvrdzovanie spolupracovníkov v tom, že osoba, ktorá je na rovnakej úrovni v zamestnaní ako oni si zaslúži, aby bola diskriminovaná, napr. aj tým, že sa okolo nej vytvára nepriateľské pracovné prostredie s úmyslom ju ponížiť.

     Diskriminácia podľa antidiskriminačného zákona je aj neoprávnený postih, ktorým je konanie alebo opomenutie nepriaznivé pre osobu, ktorej sa týka a priamo súvisí s domáhaním sa právnej ochrany pred diskrimináciou vo svojom mene, alebo v mene inej osoby, prípadne súvisí s podaním svedeckej výpovede vysvetlenia alebo súvisí s inou účasťou tejto osoby v konaní vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. V tomto prípade často dochádza k tomu, že obeť diskriminácie sa následne dostáva do postavenia diskriminovanej za to, že sa domáhala ochrany pred diskriminačným konaním.

     Antidiskriminačný zákon v § 8 ustanovuje prípustné rozdielne zaobchádzanie pri uplatňovaní práva, teda také, ktoré nepovažuje za diskrimináciu. Z dôvodu zdravotného postihnutia diskriminácia nie je objektívne odôvodnené rozdielne zaobchádzanie, ktoré spočíva v ustanovení podmienky na prístup k zamestnaniu alebo podmienky na výkon určitých činností v zamestnaní ak to vyžaduje povaha tohto zamestnania alebo činnosti. Diskriminácia za určitých podmienok ustanovených v tomto zákone nie je ani rozdielne zaobchádzanie z dôvodu zdravotného postihnutia pri poskytovaní poisťovacích služieb.

Právna ochrana a konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

     Právo na ochranu pred diskrimináciou má každý, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. V týchto veciach rozhoduje súd na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (žalobca). Na podanie návrhu (žaloby) antidiskriminačný zákon neustanovuje žiadnu lehotu, možno ju podať aj po niekoľkých rokoch, pretože ide o obsahovú zložku práva, ktorá je nepremlčateľná. Ťažkosti žalobcu pri podaní žaloby so značným časovým odstupom by mohli spočívať v tom, že sa nepodarí zabezpečiť také dôkazy, z ktorých by bolo možné usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (takúto povinnosť má žalobca). Žalobca je povinný v žalobe označiť osobu, o ktorej tvrdí že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (žalovaný). Žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, teda existenciu diskriminácie nepreukazuje diskriminovaný (žalobca), ale ten kto sa mal dopustiť diskriminácie (žalovaný) preukazuje, že k diskriminácii žalobcu nedošlo (ide o tzv. prenesené dôkazné bremeno na toho, voči ktorému žaloba smeruje). Žalobca sa môže v žalobe domáhať, aby ten, kto porušil zásadu rovnakého zaobchádzania upustil od svojho konania, ak je to možné aby napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie (napr. verejne sa ospravedlnil). Ak by diskriminovaný žalobca nepovažoval primerané zadosťučinenie za dostačujúce, najmä ak bola značným spôsobom znížená jeho dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie, môže súd rozhodnúť o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch. Diskriminovaný sa môže sa môže domáhať aj náhrady škody, ak mu vznikla v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania.

     V konaní vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pred súdom, ale aj pred iným orgánom sa môže dať diskriminovaný ako účastník konania zastupovať nielen advokátom, ale podľa antidiskriminačného zákona a Občianskeho súdneho poriadku aj mimovládnou organizáciou, ktorej predmetom činnosti je ochrana pred diskrimináciou a tiež Slovenským národným strediskom pre ľudské práva. Zastupovanie strediskom je bezplatné a v konaní pre súdom (iným orgánom) zaň koná poverený zamestnanec strediska. V súčasnosti prevzalo stredisko viacero zastúpení v konaní pred súdom. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva poskytuje tiež odborné stanoviská vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, najmä na požiadanie fyzických ale aj právnických osôb. Napriek tomu, že niektoré právne problémy žiadateľov o právnu pomoc stredisko nie je oprávnené podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva v znení neskorších predpisov riešiť, poskytuje im právne poradenstvo, ako vo veci postupovať. Jeho úlohou nie je posudzovať ústavnosť ani zákonnosť prijatých zákonov, ktoré sa nepriaznivo dotýkajú postavenia ľudí, hoci by tieto zákony upravovali oblasť vzťahov na ktoré sa vzťahuje antidiskriminačný zákon, môže však na tieto nedostatky upozorniť, najmä v správe o dodržiavaní ľudských práv v Slovenskej republike za konkrétny kalendárny rok (tak tomu bude aj za rok 2005). Sídlo Slovenského národného strediska pre ľudské práva je v Bratislave na Kýčerského č. 5, PSČ 811 05, tel. č. 02/572 039 11, fax. č. 02/572 039 35, e-mail: info@snslp.sk.

JUDr. Viera Mrázová, CSc., výkonná riaditeľka