 | ||
Vážení a milí čitatelia časopisu VozičkárHneď na začiatok Vám všetkým želám veľa pevného zdravia a optimizmu v roku 2009. Nakoľko som jeden z Vás, chcem sa podeliť s postrehmi a názormi telesne postihnutých. Viem, že zdravý človek nechápe problémy telesne postihnutého. Poznám to z vlastnej skúsenosti za tých osem rokov, čo som odkázaný na invalidný vozík. Každý začiatok je ťažký, zvlášť naučiť sa žiť na vozíčku. Pred nadkolennou amputáciou som bol dlhé roky aktívny poľovník, dnes mi to chýba. No nechcem sa tým sťažovať, treba to brať ako realitu, nerezignovať a ďalej si žiť svoj život. V časopise Vozičkár v septembri 2007 mi vyšiel článok - Život na vozíčku a v protézach, aj keď som uviedol adresu bydliska a telefón, žiaľ nikto nereagoval. Dospel. som k poznaniu, že cesta na protézach nevedie nikde. Vrhol som svoj záujem na invalidné vozíky, tu je problém ten, že neexistuje univerzálny invalidný vozík. Došiel som k poznatku, že sú špeciálne určené pre interiér , exteriér a športový. Ďalej je problém šírka sedačky 36 - 38 cm, či vojde do dverí o šír- Vážení a milí čitatelia časopisu Vozičkár ke 60 cm.... Treba ďalej vedieť či je určený pre ochrnutého alebo amputovaného. Mám preštudovaný celý časopis a plne súhlasím s názormi odborníkov, ktorí problematike rozumejú. Preto chcem popísať moju strastiplnú cestu k získaniu invalidného vozíka. Prvý bol z požičovne s mesačným poplatkom 4 eur. Pri získavaní invalidného vozíčka mi pracovníčka úradu objednala vozíček na ktorom som padal dozadu. Druhý vozík mal veľké kolesa vpredu a malé vzadu, nemohol som sa pohybovať. Konečne pri treťom sa dalo pohybovať, ale jeho hmotnosť bola nevýhodou pri transporte do sanitky a osobného auta. Pri rehabilitácií v Popradskej nemocnici, spriatelil som sa s vozičkárom, ktorý mal veľmi kvalitný invalidný vozík TANGO - KURY a často chodil na dialýzu. Život prináša aj smutne scenáre, môj zosnulý priateľ mi sľúbil, že keď zomrie manželka mi daruje invalidný vozík. Jemu slúžil 7 rokov, mne po určitých zlepšeniach 5 rokov. Moje pôvodné povolanie je opravár textilných strojov a zámočník, preto si údržbu a servis robím sám za výdatnej pomoci pána Ing. Mariána Hrebenára. Nepíšem tieto podrobnosti samoúčelne, len zdôrazňujem, že som v sezóne aktívny a v roku 2008 mám najazdených asi 5000 km. Denná dávka je podl‘a počasia okolo 10 - 15 km. Keby sa vyskytla neopraviteľná porucha na invalidnom vozíku, či by mi schválili použiteľný vozík pre moju potrebu, keď už mám 65 rokov. Ďalšiu krížovú cestu som zažil pri bezbariérovosti bývania. Na vysvetlenie, desať bytový dom má dva vchody z jednej strany 4 schody a z druhej 6 schodov. Byt má prízemie ( kuchyňa, obývacia izba, WC.) a poschodie (15 schodov, spálňa, kúpeľňa a pod. ). Mal som šťastie, že Firma STANAH, ktorá vyrába a montuje schodiskové sedačky pomohla vybaviť prostriedky aj realizovať montáž. Chcem i touto cestou srdečne poďakovať. Táto dvestotisícová ( 6 638,78 eur) investícia bola najnižšou cenou na Slovenskom trhu. Zostalo mi 50 000,- Sk ( 1 659,70 eur) na rampu do domu. Za tuto čiastku žiadna fi rma nebola ochotná ju realizovať, žiadali 100 000,- Sk (3320,- eur a viac). Keďže môj dôchodok predstavuje 9000,- Sk (298,75 eur) a po odpočítaní nájomného, liekov zostatok je na stravu. Mám šťastie, že môj najmladší syn je technický zdatný, nakúpil materiál v hodnote 45 000,- Sk ( 1 493, 73 eur) a realizoval montáž sám. Zmienenú sumu mám na pôžičku. Tým celý proces neskončil, predložil som faktúru za materiál úradníkom. Odpoveď, že keď to nerealizovala fi rma na peniaze nemám nárok. Mám ešte veľa na srdci ale čo už. Stotožňujem sa s názorom mnohých ľudí, politici nás potrebujú len pred voľbami sľuby odvial čas. Mám osobnú skúsenosť s Úradom vlády, že na môj list osobnik neodpovedal. Záverom chcem poďakovať všetkým funkcionárom nášho časopisu. Jozef FICO, | ||