Poskytovanie pomôcok

Na Slovensku sú pomôcky pre postihnutých predražované, celý systém vybavenia a poskytnutia pomôcok je zdĺhavý, byrokratický a z hľadiska poistencov /ŤZP/ klientov neúnosný až hrozný.

Každá firma zaoberajúca sa predajom pomôcok chce mať čo najväčší obrat a preto postihnutí, ktorí potrebujú nespočetné hodiny na úpravy pomôcok sú pre firmy mínusovými zákazníkmi a nie je vôbec isté, že či taká firma je im ochotná do nekonečna sa venovať, aby im vyhovela. Tak isto je to aj s antidekubitnými sedačkami na vozík. Len to, že sedačka je prispôsobená proti dekubitom nezaručuje 100 % funkčnosť pre každého postihnutého. Na merania tlaku pri sedení a opieraní sa, na každý štvorcový centimeter je špeciálna elektronická podložka s počítačovou technikou, ktoré presne vyráta dopady sedenia a opierania sa. Neviem, že by také niečo na Slovensku fungovalo.

Mám informácie , že napríklad stropný zdvihák stojí vo Švédsku - hotový a namontovaný cca 15 až 20 tisíc švédskych korún , kým na Slovensku stojí to isté zariadenie cca 57 000 švédsky korún. Alebo ak to chcete prerátať na slovenské koruny tak u nás to stojí namontované maximálne 70 000 slovenských korún a na Slovensku do 200 000 slovenských korún.

Tieto cenové rozdiely majú svoje vysvetlenie. Rôzne súkromné firmy, ktoré tieto pomôcky predávajú sú medziruky medzi výrobcom a zákazníkom. Zároveň musia mať tieto firmy zisk a zarátať do cien aj zákazníkov, ktorí potrebujú viac hodín prispôsobovania a skúšania. Ministerstvo zdravotníctva SR nemá vôbec kontrolu nad skutočnými cenami pomôcok, nad ich kvalitou, nad ich životnosťou. Týmto spôsobom nie je okradnutý iba štát a teda daňoví poplatníci, ale žiaľ aj samotní postihnutí, ktorí si musia na pomôcky doplácať v značných sumách.

Okrem toho je to neetické a nemorálne poskytovať pomôcky za úhrady, bez možnosti vrátenia, úpravy a podobne a nedávať pomôcky na zapožičanie po dobu potrebnú a s neustálym 100% servisom. Neetické je to z hľadiska lekárskej etiky. Lekár sľúbi, že bude slúžiť ľudstvu a zdraviu. Takto sa lekári snažia zachrániť ľudí i keď je to za cenu ťažkého postihnutia až do smrti toho kto bol zachránený. Lekári sú hrdí, že zachránili život. Robia to vďaka svojim vedomostiam a technickej výbave ktorú majú. Či nemajú byť pomôcky ktoré majú nahradiť nedostatky v tele po zákroku lekára, či nemajú byť tieto pomôcky prirodzenou súčasťou zdravotníctva? Či nepatria tieto pomôcky „ušité“ na mieru postihnutého ku kvalite života a nepôsobia tieto pomôcky ako predlžená ruka lekárskej starostlivosti zachrániť život a zaručiť bezprostrednú kvalitu života človeku ktorý to potrebuje? Všetky pomôcky by mali byť bezplatne poskytované cez zdravotníctvo a len na požičanie.

Druhým aspektom je ohľad na prírodu, životné prostredie a budúce generácie. Jednoducho myslenie na prírodu a šetrenie tých rezerv ktoré máme. Ceny rôznych kovov neustále narastajú, lebo viac a viac ľudí na svete má možnosť zaobstarať si rôzne materiálne veci pre svoj vývoj a blahobyt. Ak chce byť Slovensko ekologické a myslieť na budúce generácie tak majú pomôcky ísť iba jedným smerom? K postihnutému a odtiaľ na povalu, či do zberu, alebo na predaj, kde je pochybné že či táto neprezretá a nekontrolovaná pomôcka nenarobí viac škody ako osohu pre toho kto si ju z núdzi kúpil, lebo na novú nemá???

Jediná cesta a to bez toho čo to stojí, je vybudovať centrá pomôcok, ako súčasť zdravotnej starostlivosti.

Tieto centrá by slúžili všetkým, ktorí potrebujú momentálne nejakú pomôcku. Pretože na Slovensku je viac zdravotných poisťovní, tak samotná prevádzka takýchto centier by bola zákonom udelená platiť z peňazí poisťovní a štátu. Tu by mohol platiť „zákon“ delenia zodpovednosti medzi poisťovňami a štátom. Všetci ktorí momentálne potrebujú nejakú pomôcku by ju mali bezplatne a na požičanie. Tu by sa pomôcky požičiavali, bezplatne opravovali, repasovali, prispôsobovali na mieru a podobne.... Pracovala by tu vyučená pracovná sila a pre ľudí závislých od pomôcok by sa pomôcky robili na mieru s na to špecializovaným personálom. Výhoda by bola v ekonomickom a ekologickom rozmýšľaní = používaj kým je pomôcka technicky funkčná, ďalej by bola výhoda v tom, že postihnutý človek by mohol na základe svojho zmeneného zdravia zmeniť pomôcku bez problému. Koľko má jedna pomôcka slúžiť postihnutému by záviselo jednak od jeho zdravia, ale i od životnosti pomôcky ako takej. Ak by personál posúdil pomôcku ako nefunkčnú na základe technického stavu a ak sa neoplatí opraviť tak ju vyradí a dá do zberu.

Ďalšia výhoda by spočívala v tom, že štát by mohol uzatvoriť zmluvy s niektorými výrobcami pomôcok a to tak, aby zakryli šírku potrieb. Takto by štát mohol nakupovať bez medzirúk za veľkoobchodné ceny a žiadať dobré záruky na napríklad rámy. Ďalšia dôležitá vec čo je vo Švédsku kladná je, že ak pomôcka nevyhovuje postihnutému tak je tu možnosť behom mesiaca bez problémov vrátiť naspäť za administračný poplatok.

Úlohou štátu a zdravotných poisťovní musí predsa byť zabezpečenie dobrej ale najmä kvalitnej zdravotnej starostlivosti pre svojich občanov aj v súvislosti so zabezpečením vhodných a potrebných pomôcok.

Koľko papieru by sa ušetrilo a odstránila by sa byrokracii v tom kategorizácia pomôcok vôbec nebola a je to znovu zbytočný a komplikujúci medzičlánok, ktorý systém zdravotnej starostlivosti predražuje a preto je zdravotníctvo na Slovensku ako bezodná diera. Nemyslí sa ekonomicky a ekologicky ale byrokraticky.

Nezanedbateľná výhoda pre štát spočíva v tom, že väčšina pomôcok sa nevyrába na Slovensku, ale sa nakupuje a dováža zo zahraničia. Je to v záujme ekonomiky štátu, aby sa čo najmenej nakupovalo zo zahraničia a čo najviac exportovalo do cudziny pre zdravý ekonomický rozvoj krajiny.

Opakované zapožičiavanie pomôcok a neustály servis zaručí, že sa využijú až do konca svojej životnosti, čím sa potreba neustále uhrádzať nové pomôcky automaticky a značne zníži. Finančne sa zníži nielen preto že pomôcky sú neustále v obehu, ale i preto, že nakupovanie vo veľkom a na základe zmlúv už samé o sebe zaručuje nižšie finančné náklady.

Príklad: Moja žena tu vo Švédsku mala jeden vozík 12 rokov! Udržovali ho a tak nebolo treba nový. Tým že sa však šírka mojej ženy trochu zmenila tak sme po dvanásti rokoch vyzdvihli nový vozík na mieru. Za tých 12 rokov moja žena vôbec netúžila a ani nechcela mať iný vozík, lebo sa v tom čo mala dobre cítila. Toto je výhoda požičiavania pomôcok a výhoda v tom, že keď človek vie, že niečo potrebuje, tak to v centre pomôcok určite dostane. Ten starý vozík je ešte stále v perfektnom technickom stave a máme ho doma ako nevyhnutnú rezervu...

Ivan Björn, Švédsko 28.7.2008