Sociálna pomoc na Slovensku je brzdou integrácie osôb do spoločnosti

Niekoľko rokov rezonuje v našej spoločnosti potreba riešiť nakumulované problémy občanov so zdravotným postihnutím. Zvlášť vyostrená je situácia pri riešení problémov osôb s telesným a ťažkým telesným postihnutím. Ide o skupinu občanov, ktorá vyžaduje širokospektrálnu pomoc a pri tejto skupine občanov sa vyžaduje kompenzovať dôsledky zdravotného postihnutia s veľmi rozmanitou škálou pomôcok a pomoci.

Myslím si, že každý z nás chápe argumenty vlády SR a Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorými tvrdia, že robia, čo nám štátny rozpočet dovoľuje. Možno existujú medzi nami osoby, ktoré po týchto argumentoch mávnu rukou a idú ďalej životom. Určite sa nájdu aj takí, ktorí do tejto skupiny občanov nepatria a nie sú spokojní so súčasným stavom, ako nie som spokojný ani ja! Tvrdenie, že MPSVR robí čo môže chápem, len nepochopím, prečo roky potom vedú MPSVR ministri, ktorí nie sú schopní pripraviť reformné kroky, ktoré by nás posunuli od nečinnosti k činnosti. Nepochopím, ako je možné, že 4 roky nič sa nedeje v oblasti, v ktorej sú veľmi závažné problémy. (Pred 4 rokmi sme predsa boli svedkami takzvanej Kaníkovej reformy, ktorá nás posunula o roky späť.) Dokážem si to vysvetliť iba tak, že Vláda SR berie tým, ktorí mlčia a ktorí svoje záujmy efektívne ochraňovať nedokážu. Áno, to sme my, osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Smutné je na celej veci iba to, že necháva nás v tejto mizérii aj to ministerstvo, ktoré by pre dobro našej veci malo konať aj bez nás. Ako neexistuje iba biele a iba čierne, nemožno hádzať ministerských úradníkov do jedného vreca, ako ani nás. Dôkazom toho je, že zo strany osôb so zdravotným postihnutím objavila sa v prvej polovici roka 2008 iniciatíva na upozornenie verejnosti na našu bezvýchodiskovú situáciu. Konali sa protesty pred Úradom vlády SR, ba dokonca konalo sa aj stretnutie s predsedom vlády SR. Tieto udalosti tvoria zvláštnu kapitolu, ktorej by sme sa mohli venovať na niekoľkých stranách, ale na záver tak či tak by sme sa dopracovali, k jednoduchému konštatovaniu, že sľuby predsedu vlády nenadobudli reálnu podobu.

Ministerstvo nás roky nepočúvalo, roky bolo ministrom a ministerkám MPSVR jedno, že rodiny s členom so zdravotným postihnutím rozpadávajú, respektíve bojujú o samotnú existenciu. Nezaujímalo MPSVR ani to, že rodiny už samotným faktom, že majú jednu osobu s postihnutím dostávajú sa do ekonomicky, sociálne najhoršej pozície v našej spoločnosti. Roky bolo jedno MPSVR a jeho ministrom a ministerkám, že deje sa v systéme sociálnej pomoci nevídaná segregácia občanov so zdravotným postihnutím. Uvedomme si totiž, že zákon o sociálnej pomoci je o kompenzácii dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. A čo sa deje v skutočnosti? Ešte predtým, ako zákon o sociálnej pomoci začne pomáhať, triedi každú osobu so zdravotným postihnutím a tým následne aj ich rodiny. Zákon o sociálnej pomoci nesleduje predovšetkým kto akú pomoc potrebuje. Prvoradá a nosná filozofia zákona a samotný obsah zákona vychádza z niekoľkých zásadných pravidiel:

  • zákon, napriek deklarovaného zámeru, nerieši prvotne kompenzáciu dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, ale až po zaradení občanov do rôznych kategórií, ktoré nie sú nijako spojené so zdravotným postihnutím, preto určujúcim kritériom na priznanie pomoci je najmä
    • vek
    • rodinná príslušnosť
    • ekonomické postaveniespoločenská aktivita
    • užitočnosť alebo neužitočnosť pre spoločnosť, t.j. či občan so ZP študuje, pracuje a pod., pričom nie sú skúmané dôvody, či náhodou neštuduje alebo nie je zamestnaný kvôli neriešiteľným situáciám a pod.
    Poďme ale ďalej v hodnotení zákona:
  • zákon nevychádza z potrieb občanov so zdravotným postihnutím, ale má sa vmestiť do prvotne určeného finančného rámca, čím sa vytráca systémovosť a odbornosť prístupu a pomoci
  • zákon stavia občana so zdravotným postihnutím do pozície prijímateľa pomoci a stráca sa v systéme, jednoducho nie je mu dané a umožnené posunúť sa ďalej a byť nezávislým na sociálnej pomoci. Celý systém pomoci je totiž tak nastavený, že občan so ZP nemá šancu na ekonomickú nezávislosť a napokon ozajstnú nezávislosť na rodine – narážam týmito slovami najmä na hranice životného minima pri tých ktorých príspevkoch
  • zákon zaostáva za dobou a potrebami osôb s telesným a celkovo so zdravotným postihnutím.

Medzitým prijala NR SR novú podobu zákona o sociálnej pomoci a mohli by sme očakávať, že všetko tu napísané je už minulosťou. Práve naopak! V zákone sú všetky tieto prvky naďalej prítomné a navyše sa posilnila byrokracia a otvorili sa úradníkom nové možnosti ako šikanovať občana so zdravotným postihnutím, vyžadovaním zbytočných potvrdení a vedením nezmyslenej administratívy, najmä pri príspevku na osobnú asistenciu.

Právom mi môžete položiť otázku, že čo robila Rada vlády Slovenskej republiky pre problematiku občanov so zdravotným postihnutím.